Konšpiračné teórie (1) - O vymyslených sprisahaniach

Autor: Peter Úll | 28.5.2013 o 12:47 | (upravené 28.5.2013 o 22:45) Karma článku: 7,15 | Prečítané:  1516x

Nedávno sa v jednom bratislavskom divadle uskutočnila rozprava s názvom "Idú po vás! Rozprávanie o svete vymyslených sprisahaní". Ako už naznačuje názov, diskusia bola o konšpiračných teóriách a ich zástancoch. Hosťami a rečníkmi boli predovšetkým psychológ František Šebej, politológ Tomáš Zálešák a psychiater Péter Hunčík.

V súvislosti s konšpiračnými teóriami bol najpodstatnejší príspevok bývalého poslanca Šebeja. Ten sa k danej téme vyjadruje dlhodobejšie, píše o nej články a robí prednáškovú činnosť. Podľa neho v histórii ľudstva existujú skutočné sprisahania, teda konšpirácie, ako napr. zavraždenie Cézara, bombový útok na Hitlera a pod. Konšpiračné teórie, na rozdiel od skutočných konšpirácií, však neexistujú v realite, ale sú to fantazijné predstavy existujúce len v hlavách ich nositeľov. Konšpiračné teórie vychádzajú podľa Šebeja zo správnych faktov, ktoré sú však vsadzované do neexistujúcich súvislostí. Zástancovia týchto teórií inklinujú ku konšpiračnej mentalite, teda ku sklonu vidieť v pozadí udalostí ľudí so zlou vôľou, ktorí sa v utajení a plánovaným spôsobom snažia o niečo nekalé. Konšpiračných teoretikov považuje za osamotených ľudí, ktorých spája len tmel nenávisti voči vybraným skupinám. Podľa Šebeja majú konšpirační teoretici lenivé mysle, keďže sa odmietajú zaoberať zložitosťami sveta a na všetko hľadajú jednoduché konšpiračné vysvetlenia. Konšpiračné teórie sú nebezpečné, lebo aj taký fašizmus či boľševizmus boli postavené na presvedčení o židovskom či kapitalistickom sprisahaní.

Psychiater Hunčík sa ku konšpiratívnym teóriám vyjadroval len nepriamo, keď hovoril o rôznych zakorenených ľudských emóciách strachu a úzkosti, ako aj o sklone človeka zjednodušovať, zovšeobecňovať a túžiť po istote poznania. Tomáš Zálešák dodal, že konšpirační teoretici majú sklon personifikovať a ľudskými faktorom podfarbovať udalosti a procesy, ktoré sú v skutočnosti neosobné, prípadne náhodné. Čo je však hlavné, konšpiračné teórie sú podľa neho nevyvrátiteľné a každý teórii odporujúci fakt je spätne začlenený do teoretického systému takým spôsobom, aby ho podporoval. Šebej rovnako považuje konšpiračné teórie za uzavreté systémy, na ktorých ich autori lipnú aj potom, čo boli „tisíc-krát vyvrátené". Preto o nich zvykne hovoriť aj ako o „narkotikách pre intelektuálne lenivých" či ako o „kaze na mentálnej výbave našej civilizácie".

Uzavreté kruhy

Ľudia kritizujúci konšpiračné teórie, teda konšpirační skeptici, ktorých hlas bol na rozprávaní jediným zastúpeným, vidia spomínané teórie ako symptóm rozmáhajúcej sa iracionality, ktorá môže byť v istých svojich variantoch i spoločensky nebezpečná. Aj preto vidia zmysel v brojení proti týmto teóriám a niekedy pre to neodolajú použiť ani nie celkom férové prostriedky.

Tak proti konšpiračným teóriám bojuje aj americký profesor a konšpiračný skeptik Cass Sunstein. Ten sa vo svojej štúdii Conspiracy theories zaoberá mechanizmami šírenia konšpiračných teórií a navrhuje rôzne stratégie ako rozmachu konšpiračných teórií zamedziť - najmä tých teórií, ktoré sú podľa Sunsteina nebezpečné pre štát a vládu. Viacero z týchto stratégií však pôsobí povážlivo. Americký profesor totiž navrhuje napr. ako prípustnú taktiku, aby sa vládni zamestnanci a úradníci anonymne infiltrovali na diskusné fóra konšpiračných teoretikov a tam uvádzali informácie, ktoré protirečia zastávaným konšpiračným teóriám. Alebo, v inej navrhovanej variante, by si podľa neho mohla vláda získať a platiť nezávislých expertov, ktorí by túto úlohu mohli robiť miesto vládnych úradníkov. Sunstein zvažuje rôzne výhody a nevýhody jednotlivých stratégií, ako aj dopady na vládu či presvedčenia konšpiračných teoretikov, ak by tieto prepojenia na vládu vyšli na verejnosť.

Rok po publikovaní danejObama a Sunstein štúdie bol Sunstein nominovaný prezidentom Obamom do svojej administratívy (prvého volebného obdobia), a to konkrétne do Úradu pre informácie a regulačné záležitosti. Nech už je náplňou Sunsteinovej práce v danom úrade čokoľvek, publikovanie spomenutej štúdie a menovanie do regulačného úradu sú dve udalosti, na ktorých možno vidieť, že sú to neraz sami konšpirační skeptici, ktorí dávajú silné podnety na vytváranie súvislostí rôzneho druhu a priam podnecujú konšpiračné uvažovanie.

Sunsteinov návrh na infiltrovanie fór konšpiračných teoretikov má v sebe niečo pochopiteľné - čo neznamená ospravedlniteľné. Sunstein totiž dobre vypozoroval, že konšpirační teoretici majú tendenciu vytvárať názorovo izolovanú skupinu ľudí, v ktorej prevláda jednoliate presvedčenie a kde sa čítajú autori či blogy s podobným náhľadom na politiku či svet. Tým sa konšpirační teoretici odrezávajú od možnosti byť konfrontovaní s informáciami protirečiacimi ich presvedčeniu. A práve tu vidí Sunstein oprávnenie pre „kognitívnu infiltráciu" týchto skupín, trebárs aj z pozície vládnych inkognito-úradníkov či vládou najatých poverencov. Takto by sa totiž prelomila ich izolácia a museli by byť konfrontovaní s protirečiacimi informáciami.

Čo má však toto spoločné so spomínanou rozpravou Šebeja, Zálešáka, Hunčíka? Netreba zabúdať, že tak ako strach, úzkosť, zjednodušovania a iné vlastnosti ľudskej duše neplatia len pre konšpiračných paranoikov, ale pre všetkých ľudí, tak aj izolácia do svetonázorovej ulity a do skupín so spoločným presvedčením nie je vlastná len konšpiračným teoretikom, ale aj ich oponentom. Veď celá rozprava bola len vzájomným pritakávaním si troch názorovo a osobne spriatelených rečníkov. Diskusný večer nemal ani verejnú propagáciu, aby sa minimalizovala možnosť, že sa na diskusiu dostanú ľudia zastávajúci nejakú konšpiračnú teóriu a nerušili tak priateľské monológy. Dokonca ani moderátor sa nezhostil úlohy diablovho advokáta a celý čas len nadhadzoval na smeč jednoliatemu názorovému spektru. Celé to korunoval František Šebej, keď prehlásil, že konšpiračného teoretika netreba považovať za seriózneho partnera do diskusie, keďže nemá dostatočnú inteligenčnú výbavu, aby prijal odpoveď. Pri rozpravách o konšpiračných teóriách síce podľa Šebeja netreba byť ticho, ale treba si ísť „vlastnou cestou". V danom momente stratili zmysel oponujúce otázky a asi najpríhodnejšie gesto urobil jeden poslucháč, keď sa demonštratívne zodvihol a z rozpravy odišiel.

Páni v rozprave predstavovali pritom len časť širšej, no ideovo blízkej skupiny. Veď veľmi podobné názory na konšpiračné teórie zdieľajú nielen Šebej, Hunčík, Zálešák, ale to isté inými slovami hovoria aj Martin Mojžiš, Tomáš Gális, Lukáš Krivošík, Michal Kaščák a vôbec ľudia viac či menej naviazaní na časopis Týždeň či reláciu Pod lampou. Tí všetci píšu o konšpiračných teóriách modrým perom - rovnaký názor, rovnaké „argumenty". Ideovo uzavretí ako ich konšpirujúci oponenti. Na adresu ľudí okolo Štefana Hríba sa jeden slovenský autor trefne vyjadril, keď povedal:  Nachádzate (sa) v „informačnej čiernej diere", kde svetlo (poznanie) nemôže von ani dnu. Kruh ľudí okolo Vás sa uzavrel a informácie obiehajú už len vnútri toho kruhu. Navzájom sa ubezpečujete, že za hranicami vášho mentálneho obzoru už neexistuje nič, čo by bolo hodné pozornosti. Mohli by ste si jeden druhému udeliť vyznamenania, ako intelektuálna elita, a po čase zabudnúť, že ste si ich udelili len vy sami, vo vašom ohraničenom svete.

Hoci bola uvedená charakteristika vyslovená pri inej téme než sú konšpiračné teórie a implicitne predpokladala možno iné zloženie ľudí, pri istom zjednodušení platí pre spomínané ideové kruhy všeobecne. Je možné do tohto sveta preniknúť? Alebo sú to bludné kruhy?

Lapení v dezinformačnej sieti

Pre postoj, istý kritický pohľad na konšpiračné teórie, ktorý páni v rozprave zastávali, sa dá nájsť pochopenie. Veď naozaj generácia odchovaná na internete žije v informačnom svete kde sa to hemží veľmi rozporuplnými informáciami a teóriami. Na rozdiel od režimov minulosti s monopolom na informácie dnes nie je pre hľadajúceho užívateľa internetu problém dostať sa k alternatívnym informáciám na konkrétne témy a politické udalosti. Od medicíny, cez UFO až k pádu WTC budov 9/11, na všetko existujú rôzne, niekedy vzájomne protirečiace si náhľady a často i bizarné vysvetlenia. Problémom dnešného sveta je menej neinformovanosť, ako dezinformovanosť - zahltenie človeka rôznymi, neraz protichodnými názormi na spoločenské fenomény.

V sieti dezinformácií a odporujúcich si názorov uviazol už nejeden človek. Ani si neuvedomujeme, aký vykoreňujúci, paralyzujúci a destabilizujúci dopad má na nezorientovaného človeka stav, keď si nie je istý o priebehu historických udalostí (príčiny vojen), o platnosti medicínskych (očkovanie), fyzikálnych (pád budov WTC) či meteorologických poznatkov (globálne otepľovanie), či keď je naštrbená poctivosť úmyslov politických reprezentantov. Konšpiračné teórie prispievajú do pluralitného sveta názorov spochybnením mnohých zaužívaných predpokladov, a preto možnosť informačného vykorenenia umožňujú. Nezakorenení a informačne zmätení ľudia sa potom stávajú ľahkým nástrojom manipulácie.

Aj z uvedených dôvodov je potrebné, aby si prinajmenšom niektorí ľudia vytýčili konšpiračné teórie ako študijnú otázku - ako otázku vedeckého výskumu a kritického posúdenia - aby pravdy pretriedili od bludov, z poloprávd vyzdvihli racionálne zrnká a napomohli tak dezorientovaným k orientácii.

Miesto toho sme však svedkami niečoho iného. Ľudia, ktorí sa oháňajú racionalitou a zdravým rozumom totiž svoju úlohu neplnia a prispievajú tak k víziám budúcnosti, ktorých sa sami obávajú. Na jednej strane tak môžeme byť do budúcna svedkami postupnej radikalizácie konšpiračných teoretikov a ich premeny v konšpiračných praktikov. Budú sa zgrupovať okolo nevšímaných zrniek pravdy v konšpiračných teóriách a pochodovať ak nie v uniformách, tak v maskách Guya Fawkesa. Na druhej strane je predstaviteľný aj vývoj, kedy budú títo z dôvodu ochrany bezpečnosti štátu hospitalizovaní a predpísaná im bude psychiatrická liečba. Konšpirační skeptici totiž už psychickú poruchu objavili. Avšak na základe čoho stanovujú diagnózu? Kto je pre nich pacient?

Ako rozlíšiť konšpiráciu od konšpiračnej teórie

Šebej chápe konšpiračnú teóriu ako bludnú predstavu, ktorá nezodpovedá realite a žije len v hlave jej nositeľa. Ak sa v realite nejaké sprisahanie deje, čo Šebej pripúšťa, tak to nie je konšpiračná teória, ale konšpirácia. Čiže jeho vymedzovanie sa voči konšpiračným teóriám je doslova logické, keďže už z definícieFrantišek Šebej na prednáške proti konšpiráciám nemôže byť konšpiračná teória ničím iným ako bludnou predstavou. To mu umožňuje vynášať voči konšpiračným teoretikom s takou samozrejmosťou a vehementnosťou tvrdé úsudky a ostré slová. Nikdy nemôže trafiť vedľa. On sa totiž nevyjadruje k tým, ktorí o konšpiráciách uvažujú, ale len k tým, ktorí sa vo svojich uvažovaniach mýlia. A je ľahké tvrdiť, že tí, čo sa mýlia, sú bludári.

Čo je ťažšie a dôležitejšie, a čomu Šebej vo svojich vystúpeniach venuje omnoho menej pozornosti, je nasledovné: Ako odlíšiť konšpiráciu od konšpiračnej teórie? Ktorým spoločenským javom právom prislúcha označenie konšpirácia, a ktorým sa prisudzuje mylne?

Šebej musí toto rozlišovanie nejako robiť, keďže uznáva existenciu skutočných konšpirácií. A to nie vždy hocijakých. Medzi tieto Šebejom uznané konšpirácie nepatrí len zavraždenie Cézara či atentát na Hitlera. Podľa Šebeja za rozšírenie nejednej konšpiračnej teórie môžu spravodajské služby. Uvádza napríklad, že konšpiračná teória o AIDS ako nástroja boja proti populácii černochov bola do médií prepašovaná sovietskou tajnou službou a Protokoly sionských mudrcov nesvedčia o židovskom sprisahaní, ale sú konšpiráciou cárskej tajnej služby proti židovským liberálom. V Šebejovom podaní tak tajné služby konšpirujú tým, že šíria bludné teórie s cieľom dosiahnuť svoje manipulatívne ciele. Pripomeňme si len, že práve nekalé aktivity tajných služieb sú často opakovaným námetom teórií, ktoré Šebej považuje za konšpiračné. A nielen spravodajské služby robia konšpirácie, ale aj vedci. Veď ako inak ako za uznanie konšpirácie možno považovať Šebejove slová, keď tvrdí, že vedci z popredných svetových inštitúcií na výskum klímy účelovo skrývajú a manipulujú dátami o globálnom otepľovaní a prispievajú tak k chybným opatreniam, ktoré budú stáť vlády a medzinárodné organizácie miliardy dolárov. Nejaký fanúšik zastavenia globálneho otepľovania by mohol Šebeja ľahko vnímať ako konšpiračného teoretika. To je však teraz vedľajšie. Podstatné je: Na akom základe Šebej považuje niektoré konšpirácie za skutočné a iné za bludné predstavy?

Podľa psychológa Šebeja môžu byť nereálne konšpirácie vyvrátené zodpovedným hľadaním informácií zo serióznych zdrojov. A tým nemyslí informácie z „gúglu", ale hodnoverné pramene. Lenže čo je pre Šebeja hodnoverný prameň? Keď o konšpirovaní ŠtB s niektorými predstaviteľmi demokratickej revolúcie hovorí Ján Budaj - jeden z lídrov a priamych aktérov Nežnej revolúcie -, tak to nie je podľa neho seriózna informácia, ale príznak paranoje. Keď ani Budaj nie, čo je potom pre konšpiračných skeptikov seriózny zdroj? Pozrime sa v tejto súvislosti na Daniela Pipesa, ktorého knihou Sprisahanie sa Šebej inšpiroval a ktorá bola odporúčaná aj na rozprávaní o vymyslených sprisahaniach.

Učňov čarodej

Pipes vo svojej knihe tvrdí, že medzi konšpiračnými teoretikmi sú aj vrcholoví politici, bývalí (konvertovaní) konšpirační skeptici a neraz i ľudia s akademickými titulmi ako doktor či profesor. Mnohí konšpirační teoretici sa podľa Pipesa naučili „imitovať" serióznych bádateľov, keď vo svojich knihách uvádzajú záplavu mien, dát a odkazov na zdroje, vydávajú časopisy „na prvý pohľad nerozpoznateľné od zodpovedných akademických časopisov" a ich knihy dokonca už publikovali aj „uznávané vydavateľstvá". Podľa čoho teda konšpirační skeptici rozlišujú skutočné od bludných teórií, keď navonok sú nerozpoznateľné od serióznych zdrojov?

Daniel Pipes kniha Spiknutí v češtinePipes sa odvoláva na zdravý rozum, posúdenie protirečivosti konšpirativistických tvrdení a na mieru pravdepodobnosti a uskutočniteľnosti uvažovanej konšpirácie. To sú v podstate čisto logické, rozumové operácie a tieto môžu naozaj napomôcť k potrebnému ohodnoteniu zdroja či tvrdení konšpiračnej teórie. Keby zostalo pri tomto a Pipes by ponúkal, keď už nie empirickú, tak aspoň logickú dekonštrukciu konšpiračných teórií, bol by to prínos. Keďže sa však podľa Pipesa sklon ku konšpiračným teóriám občas „zasekne do mysle i tých najostražitejších a najinteligentnejších ľudí", musí uviesť aj ďalšie kritéria na zistenie bludnej konšpiračnej teórie. Tie však už nie sú empirické či formálno-logické, ale obsahové, svetonázorové. Teóriu možno považovať podľa Pipesa za konšpiračnú, ak sa v jej obsahu vyskytujú isté prvky, napr. ak sa v nej preceňuje ľudský faktor na úkor náhody; ak sa motívy aktérov vysvetľujú výhradne túžbou po moci; ak sa moc odoberá oficiálnym predstaviteľom a projektuje do skupín v zákulisí diania; ak sa prehliadajú skutočné konšpiračné praktiky totalitných režimov a pod. Tieto a ďalšie prvky sa totiž podľa Pipesa v konšpiračných teóriách opakujú a sú pre ne typické. Lenže sú to práve tieto obsahové prvky, ktoré zatláčajú tie metodické - teda logické a empirické overovanie - do úzadia. Rozhodujúce pre Pipesa v konečnom dôsledku je, či istá teória korešponduje s istými názormi a závermi alebo nie.

Konšpirační skeptici ako Pipes či Šebej sa vo svojich rozprávaniach o sprisahaniach síce formálne dožadujú zdravého rozumu a empirickej evidencie, ale de facto o hodnovernosti zdroja či serióznosti teórie sú pre nich rozhodujúce zväčša ich vlastné filozofické, zahranično-politické a náboženské presvedčenia a pohľady na človeka, dejiny či prírodu. Keď výsledky bádania či jednotlivé prehlásenia týmto presvedčeniam protirečia, nemajú problém spochybniť ani uznávaného politického lídra či vedcov v nejakom obore. Keď niekto uvažuje o konšpirácií ruských tajných služieb, znie to pre nich hodnoverne, aj keby to bolo postavené na strohej evidencii (u Pipesa to vychádza z istej rusofóbie, ktorú zdedil od svojho otca, historika Richarda Pipesa). Keď však niekto podobne uvažuje o západných spravodajských službách, prichádza len mávnutie rukou a konštatovanie, že seriózny človek sa tým nebude zaoberať. Niekedy sa zdá, že o tom, čo je konšpirácia a čo konšpiračná teória, rozhoduje čisto subjektívne rozhodnutie konšpiračného skeptika, formované jedine jeho ideologickou orientáciou.

Konšpiračných skeptikov ako Šebej až tak nezaujíma ako jednotliví ľudia k svojim tvrdeniam prišli, ale čo hovoria. Nie metóda, ale výsledky bádania sú pre nich prvoradým kritériom hodnovernosti. Ak tieto závery a výsledky protirečia ich presvedčeniam, tak automaticky predpokladajú, že daný politik, vedec či historik musel niekde manipulovať dátami či ich vkladať do „neexistujúcich súvislostí". Demonštratívne dekonštruujú a empiricko-logicky vyvrátia nejakú okrajovú a pochybnú konšpiračnú teóriu (napr. bermudský trojuholník, nepristátie na Mesiaci), ktorú potom zaradia do balíka spolu s inými teóriami, ktoré síce neskúmajú, nečítajú a nepreverujú, ale cítia sa kompetentní k ním vyjadrovať a organizovať k nim prednášky. Lenivosťou mysle a ducha sa tak nevyznačujú len mnohí konšpiratívni teoretici, ale aj ich skeptickí oponenti. Navyše sú tí druhí ignorantsky pyšní a lenivo udomácnený vo svojom úzkom ideovom horizonte, ktorý mylne zamieňajú za „kritické a skeptické" myslenie.

Túžba po pravde ako základná metodická požiadavka

To, čím je metóda v poznávaní, je analogické tomu, čím je etika dialógu pri zdieľaní a konfrontovaní výsledkov bádania. Obe sú len procedurálnymi požiadavkami, ktoré nestanovujú vopred, k čomu sa je možné dopátrať alebo čo je možné v diskusii zastávať. A tak Šebejova nevôľa a hrubosť vzhľadom k dialógu môžu byť nepriamym indikátorom jeho metodickej laxnosti pri dosahovaní poznatkov a vyslovovaní tvrdých záverov.

Pri témach, ku ktorým v minulosti prebehol odborný dialóg a dospelo sa k záverom, by bola ospravedlniteľná istá skratkovitosť a zopakovanie starých záverov. Lenže ono zovšeobecňovanie, zjednodušovanie a paušálne odmietanie a posmešné potápanie nesúrodého a umelo vytvoreného vreca „konšpiračných teórií" je nielen neospravedlniteľné, ale akoby bolo aj signálom strachu pred niečím. Ale pred čím?

Celé Pipesovo spomínané dielo, hoci informačne prínosné, predsa len pôsobí ako prehliadka dejín konšpiračných názorov. Filozoficko-politická orientácia autora úplne vytláča otázku, ktorá by mala byť základným tónom bádania: Je to pravda? Je na daných názoroch niečo pravdivé? Ak áno, na ktorých a čo?

Spoločným menovateľom uvažovania o konšpiráciách je absencia túžby po pravde - po pravdivom poznaní. A to v oboch táboroch. Tak sme svedkami polarizovania spoločnosti okolo tejto témy. Na jednej strane ideologicky podmienený posmech zo selektívne vybraných konšpiračných absurdít, na druhej strane naivné prijímanie všetkého, čo znie alternatívne a čo sa neobjavuje práve v mainstreamových spravodajstvách. V oboch prípadoch svetonázorové a zahranično-politické sympatie a antipatie udúšajú túžbu po pravde a pravdivosti. Pravda je potom skôr náhodne triafaná než vedome nachádzaná, zoceľovaná a kriesená z popola potom, čo ju pravo-ľavé, americko-rusofilské, konzervatívno-liberálne a iné delenia rozdelili na márne kúsky a spálili falošnými obvineniami.

Osobné ideologické postoje a z nich prameniace sympatie a antipatie nemajú byť uzavretým systémom a jediným a prvoradým arbitrom pri rozhodovaní o hodnovernosti nejakej teórie, zdroja či osoby. Aj tieto musia byť otvorené overeniu, zmene a vyčisteniu vyhňou logického a empirického skúmania. Takéto bádanie z nich môže vycibriť intuíciu, cit či vedeckého ducha, ktoré dokážu rozpoznať hodnoverného autora, hoci by bol aj z opačného ideologického tábora. Na tejto ceste je každý učňom a jediným majstrom sú vlastné chyby.

V oblasti konšpiračných teórií treba byť zvlášť prezieraví, keďže ide o pole plné nastražených dezinformácií a vedomých manipulácií. Hrozí tú častá zmena úsudku a veľa rozčarovania, čo oslabuje poznávaciu schopnosť. Istá dočasná zdržanlivosť hodnotenia je na mieste, kým pozorovaný predmet nebude dlhšie v mysli držaný a z rôznych strán obracaný, sledovaný a experimentovaný v myšlienkach v rôznych súvislostiach, aby sám vyjavil svoju pravdivostnú hodnotu. Pri skúmaní treba byť bez osobných vášní, ako v matematike, a opatrný, ako na mínovom poli. Predmet neignorovať, protirečiace informácie nepotlačovať a zdroje nevyberať podľa ideologických sympatií. Predbežné závery a prognózy overovať na nových prípadoch. No v prvom rade, viac ako potvrdzovanie vlastných a už vyslovených názorov, túžiť po pravde, hľadať ju a pod jej váhou byť ochotný zmeniť vlastné názory.

 

V ďalších častiach o konšpiračných teóriách sa pokúsime zodpovedať si otázky: Čo to znamená konšpirovať? Aké druhy konšpirácie poznáme? Môže byť niekto účastný na konšpirácii a nevedieť o tom? Ktoré konšpirácie sú reálne? Aké typy ľudí konšpirácie priťahujú? Čo sa stalo 9/11? a pod.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?