Avaaz a zločiny proti ľudskosti

Autor: Peter Úll | 16.7.2012 o 18:17 | (upravené 22.3.2013 o 11:23) Karma článku: 7,33 | Prečítané:  721x

Podpísali ste už internetovú petíciu od Avaaz? Ak ste tak ešte neurobili vy, tak vedzte, že vyše 18 tisíc ľudí zo Slovenska a vyše 44 tisíc z Čiech tak už učinilo. V európskom či svetovom priestore pritom patríme ešte k tým menej aktívnym národom, keďže celosvetovo sa počet signatárov a aktivistov vyšplhal na 15 miliónov. Taký je k dnešnému dňu celkový počet ľudí, ktorí raz, viackrát či pravidelne podporujú internetové petičné akcie sprostredkované organizáciou Avaaz. Hoci sa pri súčasnom trende môže z Avaaz stať čoskoro skutočne globálny, masívny a bezprecedentný fenomén - keďže všetky uvedené čísla rastú z roka na rok exponenciálnym spôsobom - už teraz je Avaaz najväčším svetovým on-line hnutím zasluhujúcim si zvýšenú pozornosť. Cieľom nasledujúceho textu je oboznámiť čitateľa a signatárov so širším kontextom viažucim sa na organizáciu Avaaz.org, aby sa každá ďalšia podpora ich kampane uskutočňovala s hlbším vedomím súvislostí, vrátane potenciálnych dôsledkov takejto voľby.

Avaaz - world in action

Tajomstvá úspechu Avaaz

Od roku 2007, teda od času svojho založenia je Avaaz známa ako občianska organizácia a digitálne hnutie podnecujúce internetový a občiansky aktivizmus. Hlavnou náplňou činnosti Avaaz je organizácia a propagácia globálnych kampaní v oblastiach ako sú ľudské práva, chudoba, klimatické zmeny, ekológia, svetová politika, boj proti korupcii, mediálny svet a podobne. Orientuje sa na anglicky hovoriacu populáciu, hoci oficiálna stránka Avaaz.org ako aj formulované výzvy majú už 14 neanglických jazykových variácií a časom budú pravdepodobne pribúdať ďalšie. Svojich ideových a organizačných predchodcov či partnerov má v organizáciách ako GetUp! (Austrália), 38 Degrees (Veľká Británia) a MoveOn (USA), ktoré sa na národnej úrovni snažia robiť to isté, čo si organizácia Avaaz zaumienila robiť globálne. O ich spriaznenosti s Avaaz hovorí okrem iných súvislostí aj podobný dizajn webu, aspoň v prípade prvých dvoch uvedených organizácií.

Potom, čo sa hnutiu Avaaz podarilo dotiahnuť niektoré petičné akcie do úspešného konca – ako napr. spoluúčasť pri záchrane Amazonu v Bolívii či podpora Tibetu vytvorením niekoľko kilometrov dlhej ľudskej reťaze od sídla Dalailamu v Londýne k čínskej ambasáde – dostalo sa kampaniam Avaaz pozornosti aj od hlavných svetových médií. Pochvalné články, rozhovory a reportáže o Avaaz sa objavili v médiách ako Guardian, Economist, Times či BBC. V Süddeutsche Zeitung sa o Avaaz vyjadrili, že ide medzinárodnú komunitu, ktorá je demokratickejšia a môže byť efektívnejšia ako OSN. Osobnosti ako Desmond Tutu či politici ako Al Gore patria k verejným fanúšikom Avaaz a anglický ex-premiér Gordon Brown vyhlásil, že Avaaz „spôsobil pokrok vo svetovom idealizme“.

Nech už prispeli mainstreamové médiá či známi politici k rozšíreniu povedomia o  Avaaz akokoľvek, nie sú oni jediným zdrojom popularity tejto organizácie. Miestom, kde Avaaz žije a rozvíja svoju pôsobnosť, sú totiž predovšetkým sociálne siete a blogosféra. Hoci ide stále viacej o zahraničný ako náš fenomén, na facebooku možno sledovať kolovanie a zdieľanie rôznych videí a šotov podporujúcich kampane Avaaz a jedno z prvých videí z produkcie Avaaz s názvom Stop the Clash of Civilization vyhralo v roku 2007 cenu za najlepšie politické video roku na youtube. Pozornosti sa dostalo aj ďalšiemu videu s podobnou pro-palestínskou tematikou.

Aj v našich česko-slovenských pomeroch možno dobre sledovať spôsob, akým sa rozširuje počet signatárov a sympatizantov Avaaz. Keďže petičné kampane Avaaz nie sú špecializované na jednu záujmovú oblasť a pokrývajú relatívne široké spektrum tém od medzinárodných vzťahov až po ekológiu, je pravdepodobné, že aj záujmovo úzko vyhraneného človeka niektorá z kampaní osloví a začne ju podporovať, rozširovať medzi priateľmi, prípadne o nej napíše agitačný blog. Keďže platforma Avaaz.org umožňuje spustiť aj vlastnú petíciu, možno časom očakávať zaangažovanie ľudí aj na viac lokálne a špecializované témy. Tak sa za posledné roky na rôznych viac-menej úzko profilovaných stránkach objavili či propagovali petície Avaaz, ako napr. petícia proti geneticky modifikovaným potravinám (Bio magazín), za zmenu protidrogovej politiky (Odyseus), za práva Tibeťanov (Tibet česky), proti rozširovaniu Murdochovho mediálneho impéria (Reporti net), za boj proti chudobe (Utopia), za ochranu oceánov (Delfino) a veľrýb (Britské listy), za kriminalizáciu znásilnenia (Mladí humanisti) a pod. Medzi jeden z najväčších úspechov Avaaz patrí nedávna kampaň proti dohode ACTA, ktorá vďaka takmer 3 miliónom podpisov získala mediálny ohlas v celej Európe, vrátane slovenských médií, (napr. denník SME)

Idealisti bez ideológie

Prostredníctvom partikulárnych kampaní tak rastie povedomie a popularita značky Avaaz, resp. organizácie ako celku. Síce prinajmenšom od čias facebooku nemá Avaaz monopol na tvorbu petícií s globálnym dopadom, sú petície Avaaz - na rozdiel od facebooku - manažované organizačným tímom, ktorý s profesionálnou zručnosťou organizuje načasovanie, znenie aj rozosielanie príslušných petícií pre tých prijímateľov, ktorí o ich kampaniach chcú byť informovaní. Pokiaľ na facebooku sú ľudia konfrontovaní často aj s protichodnými petíciami, Avaaz kampane majú napriek širokej inkluzivite isté podobné ladenie a relatívne identifikovateľnú cieľovú skupinu. Hoci mnohé petície idú naprieč politickým či ideologickým spektrom, to, že sa hnutie Avaaz svojimi aktivitami dožadovalo zatvorenia väznice Guantanamo, uznania štátu Palestína či ochrany homosexuálovmožnosti používania antikoncepcie v Afrike – a teda nie ich ideologických náprotivkov v podobe boja proti terorizmu, ochrany Izraela či zákazu potratov – vypovedá o tom, že v americkom prostredí by Avaaz našiel svojich priaznivcov skôr medzi demokratmi ako medzi republikánmi, skôr medzi priaznivcami Obamu než Busha a pod. Ekologické a ľudsko-právne témy zas robí Avaaz viac príťažlivý pre liberálov, ľavičiarov a zelených.

Výkonný riaditeľidealisti avaaz Avaaz Ricken Patel tvr, a toto tvrdenie často opakuje a prízvukuje, že hnutie nie je spojené na základe nejakej ideológie: „Nemáme žiadnu ideológiu ako takú. Naším poslaním je prekonanie trhliny medzi reálnym svetom a svetom, aký si väčšina ľudí kdekoľvek na svete želá. Idealisti sveta spojte sa!“ Ako vyplýva aj už z vyššie uvedeného výroku Gordona Browna, sú to zväčša idealisti a idealizmus istého typu, s ktorým organizácia Avaaz operuje a ktorý mnohým ľuďom dáva nádej v lepší svet v čase, keď prevláda pocit nedostatočnosti demokracie prejavenej len raz za štyri roky a keď sa ukazuje nemožnosť zmeniť  veci verejné cez volených politikov. Výpovednú hodnotu má článok na blogu Evy Hauserovej s príznačným názvom Petice, které mění svět, kde autorka píše: „Avaaz pomáhá spojovat hlasy podobně smýšlejících lidí a dodávat jim sílu (...) Je to hmatatelná protiváha proti onomu rezignovanému pocitu bezmoci, který jinak člověk často mívá tváří v tvář různým změnám, se kterými nesouhlasí, ale de facto je nemůže ovlivnit.

Je v tom všetkom nejaký háčik, alebo len svetoví idealisti dostali do rúk konečne reálnu moc? Majú sa mať na pozore pred hnutím Avaaz len tí, proti ktorým sú namierené ich kampane, teda lovci veľrýb, znečisťovatelia oceánov, porušovatelia ľudských práv, skorumpovaní politici či odporcovia Palestíny? Alebo aj samotní prijímatelia a podporovatelia Avaaz kampaní by z nejakých dôvodov mali byť ostražitejší a rozvážnejší pri svojich voľbách?

Má Avaaz vôbec nejakú chybičku krásy?

Keďže sa vo viacerých výzvach na podpísanie petície Avaaz objavili formulácie a naliehania v štýle „je to urgentné“, alebo „máme posledných 24 hodín na zastavenie...“, tak u nejedného prijímateľa Avaaz výziev mohla vyvstať pochybnosť ohľadom serióznosti konkrétnej výzvy alebo organizácie ako takej. Nátlak na recipienta, či už časový alebo iný, býva totiž skôr symptómom manipulácie než dobrej vôle presadiť dobrú vec. Avšak na druhú stranu môže danú časovú naliehavosť niekto považovať za legitímny nástroj moderného manažovania kampaní a nutnosť konkrétnej situácie. Akokoľvek, naliehanie a urgentnosť môžu viesť signatára k scitliveniu a k väčšej pozornosti aj voči potenciálnym nedostatkom organizácie – ak nejaké vôbec sú.

Keď sa vo vyššie uvedených článkoch a rozhovoroch zahraničných médií či v diskusiách pod článkami spomínajú nejaké nedostatky či výhrady voči Avaaz, tak buď v súvislosti s otázkou, či sa po podpísaní Avaaz petície zvyšuje obsah spamovej pošty, alebo s otázkou či má Avaaz aj reálnu silu meniť veci alebo je len agitačnou agentúrou a slepou uličkou aktivizmu. Hoci si odpoveď na prvú otázku môže overiť každý signatár sám, nezdá sa, že by aktivisti evidovali nejakú zvýšenú mieru spamu.

Čo sa týka efektivity internetových petícií treba dodať, že hoci základom činnosti Avaaz je e-aktivizmus, nekončí sa všetko len pri odovzdávaní petičných hárkov vybraným politikom či relevantným osobám. Ak zainteresované osoby nevyhovejú výzve Avaaz, prechádza hnutie do organizácie reálnych protestov, manifestácií, okupovaní vybraných miest a úradov, k masovému telefonovaniu či mailovaniu politikom, ďalej k tvorbe billboardov, tričiek, mediálnych upútaviek na TV staniciach, videí, šotov a podobne. A ako uvidíme ďalej, ich činnosť nekončí ani pri týchto aktivitách. Akokoľvek je však výkonná sila Avaaz dotiahnuť do konca stanovené ciele a výzvy, vplyvný účinok pôsobenia organizácie spočíva skôr v prezentovaní istých tém v istom svetle pred verejnosťou a médiami, no najmä v legitimizácii istých aktov a agend tým, že ich organizácia prezentuje ako vôľu ľudu.

Hlavný predstaviteľ organizačného tímu Avaaz tvrdí, že jednotlivými kampaňami nepresadzujú žiadnu agendu, len sa snažia vyvinúť tlak, presadiť a obdariť mocou tie existujúce požiadavky, na ktoré už medzi ľuďmi existuje široký konsenzus. A isto, v témach ako ochrana levov v Afrike či kriminalizácia znásilnenia môže existovať široká celospoločenská zhoda. Aby však Avaaz mohol trvať na zhode a konsenzuálnosti aj v témach ako klimatické zmeny či odstránenie svetovej chudoby, dosahuje to za cenu vzdania sa konkrétnosti požiadaviek a výsledné znenie petičných výziev je často vágne a bez konkrétnych navrhovaných krokov či postupov. Preto napr. výzva v tak spoločnosť polarizujúcej téme ako je arabsko-izraelský konflikt mala podobu len hmlistého dovolávania sa toho, aby lídri krajín „začali ozajstné stredno-východné rokovania a sedeli za stolom dovtedy, kým neuzavrú mier“.

Uvedené výzvy slúžia skôr na zviditeľnenie Avaaz než na dosiahnutie reálnych výsledkov a zmien. Tým však, že Avaaz presadzuje zväčša konsenzuálne témy alebo polarizujúce témy presadzuje vďaka všeobecnosti a vágnosti konsenzuálnym spôsobom, budí organizácia dojem, že aj na iné nimi presadzované témy existuje celospoločenská zhoda a konsenzus, a že prípadnú opozíciu predstavuje len pár mocných či mediálne vplyvných elít. Hoci by bolo vhodné zastaviť sa v otázke konsenzu aj pri kontroverzných témach ako anti-koncepčná politika v Afrike či zmena proti-drogovej politiky (v podobe dekriminalizácie drog), pre stručnosť bude lepšie spomenúť najpálčivejšie kampane a agendy Avaaz.

Avaaz ako aktér na poli svetových konfliktov

Jednu z takýchto kampaní spustila organizácia Avaaz v marci 2011, keď sa dožadovala od Bezpečnostnej rady OSN bezletovej zóny nad Líbyou. V petičnej výzve sa okrem iného uvádzalo: „Ak nepresvedčíme OSN aby okamžite konala, môžeme byť svedkami krviprelievania. Líbyjčania sa pýtajú, či ich svet opustil. Komunita Avaaz je hlboko oddaná nenásiliu, ale presadenie bezletovej zóny s cieľom dostať k zemi Kadáfiho vojská je prípadom, kde sa vojenská akcia podporovaná OSN ukazuje ako nevyhnutná. Prieskumy našej komunity odhaľujú, že 86% z nás podporujú bezletovú zónu. (...) Jasali sme, keď líbyjskí ľudia povstali, a nechceme, nemôžeme ignorovať ich prosbu teraz v ich najtemnejšej hodine.

Libya no fly zoneJe otázne, do akej miery ovplyvnila kampaň Avaaz rozhodnutie Bezpečnostnej rady, no keďže intervencia medzinárodného spoločenstva s proklamovaným cieľom realizovať zodpovednosť za ochranu civilistov viedla k vojne, ktorá si vyžiadala desiatky tisíc obetí, vyvstali prvé vážne otázky ohľadom internetového e-aktivizmu Avaaz. Časom sa objavili aj články či web-blogy ako napríklad The Wrong Kind of Green, na ktorom bolo zverejnených viacero článkov kritických voči organizácii Avaaz.

Záležitosť s Líbyou by sa dala považovať za relatívne náhodné zaangažovanie Avaaz do krutých reálií medzinárodného diania, ak by sa situácia o rok nezopakovala znovu. V máji 2012 zorganizovala Avaaz podobnú petíciu s názvom Ochráň sýrske deti, teraz!, ktorá bude nakoniec doručená Bezpečnostnej rade OSN. Výzva obsahuje obrázok násilne zabitých sýrskych detí, nepriame obvinenie sýrskej vlády a armády zo zločinov (priame obvinenie sýrskej vlády obsahuje iná Avaaz petícia), dovolávanie sa medzinárodnej prítomnosti a pozorovateľov z dôvodu zodpovednosti za ochranu civilistov a žiadosť o podpísanie a šírenie petície. Po Líbyi je tak Sýria ďalšou krajinou, kde Avaaz pomáha dláždiť cestu pre nejakú formu zahraničnej intervencie. Nech už dopadne petícia Avaaz a rozhodnutie BR OSN akokoľvek – pravdepodobné je vetovanie takejto intervencie Ruskom -, skutočnosťou je, že medzinárodná komunita je v Sýrii už prítomná. A ide práve o prítomnosť Avaaz.

Ako dokumentuje článok The Guardian, ľudia z organizácie Avaaz od prvých momentov sýrskeho povstania podporovali konkrétnym materiálnym vybavením sýrskych demonštrantov, cez Libanon zásobovali aktivistov a povstalcov satelitnými telefónmi a inou najmodernejšou komunikačnou technológiou v hodnote stoviek tisíc dolárov, no najmä trénovali žurnalistov, ktorí následne zabezpečovali pre Avaaz potrebný spravodajský materiál. Táto spolupráca Avaaz a miestnych aktivistov pretrvala aj potom, čo protesty vyústili v otvorený konflikt so sýrskym režimom a niektorí vytrénovaní Avaaz-aktivisti prišli i o život. Avaaz taktiež spolu so Sýrskou oslobodeneckou armádou informačne koordinovalo operáciu sýrskych aktivistov na evakuáciu desiatok ohrozených ľudí z rebelmi okupovanej sýrskej oblasti Baba Amr. Podľa informácii z mailu zaslaného organizačným tímom Avaaz signatárom a zvyšku ich komunity, bolo až 30% všetkých správ na BBC a CNN monitorujúcich situáciu v Sýrii za uplynulý rok sprostredkovaných práve organizáciou Avaaz, ktorá má v Sýrii údajne okolo 200 vytrénovaných ľudí. K tomu býva šéf Avaaz Rick Patel pozývaný do televízií ako komentátor sýrskych udalostí. Francúzska televízia France 24 dokonca považuje Avaaz v kontexte sýrskych udalostí za kľúčového aktéra a Patel uznáva, že čo do rozsahu ide o ich najväčšiu akciu v rámci podobných aktivít, hoci médiá ich úlohu niekedy aj zveličujú. Dá sa však povedať, že čo vie svet o dnešnej Sýrii, to v mnohom pochádza od Avaaz.

Angažovanie sa organizácie Avaaz v Sýrii ukázalo, že nejde len utopických idealistov s bezzubými výzvami, ale že vo vybraných situáciách dokáže organizácia ovplyvniť dianie celej krajiny i spoluformovať pohľad sveta a médií na toto dianie. Zároveň táto sýrska zaangažovanosť Avaaz vyvoláva prinajmenšom dve otázky. Za prvé, prečo sa Avaaz tak vehementne angažuje za zmenu sýrskeho režimu, keď pre túto záležitosť neexistuje ani zhoda medzinárodnej komunity, ani nijaká masívna podpora samotnej komunity Avaaz. Uvedenú petíciu Avaaz totiž podpísalo doposiaľ ani nie milión signatárov z celkového množstva 15 miliónov a interné prieskumy Avaaz komunity, ak ich vôbec možno brať ako dôveryhodný zdroj, ukazujú, že podpora tzv. arabskej jari skončila v rámci priorít na predposlednom mieste. Za druhé, odkiaľ majú členovia organizačného tímu Avaaz skúsenosti s vojnovým spravodajstvom a s manažovaním krízových situácií?

Aby bolo možné sa aspoň priblížiť odpovediam na tieto otázky, bude nutné pozrieť sa bližšie na organizáciu Avaaz, prinajmenšom na dvoch z ich hlavných predstaviteľov - Ricka Patela a Toma Perriella.

Ricken Patel, NED a agenti bez krycieho mena

Ak sa v uvedených rozhovoroch a reportážach objavuje niekto z organizačného tímu Avaaz, tak je to takmer vždy ich výkonný riaditeľ, 35-ročný Ricken Patel, ktorý predstavuje mediálnu tvár organizácie a ktorý dnes vraj koordinuje vyše 50-členný štáb ľudí rozmiestnených v rôznych krajinách sveta. Patel robil svojho času dobrovoľníka pre už spomenutú americkú občiansku a aktivistickú skupinu MoveOn.org, ktorá bola priekopníkom v internetovom aktivizme a ktorá sa okrem presadzovania tzv. progresívnych tém spolupodieľala na kampani a víťazstve Baracka Obamu v prezidentských voľbách. Organizácia MoveOn stála aj pri založení Avaaz a svojho času ju sponzoroval George Soros.

Ricken Patel - vykonny riaditel AvaazPatel pôsobil aj v druhej organizácii, ktorá stála pri zrode Avaaz, a to v Res Publica. Hlavnou operatívnou prevádzkou a činnosťou Res Publica bol projekt Darfurian Voices. Partnermi a spolupracujúcimi v tomto projekte boli okrem iných opäť nadácia Georga Sorosa (Open Society Institute), vláda USA a National Endowment for Democracy (NED). Najmä spolupráca s posledne menovanou organizáciou – NED – môže byť pre tu rozoberaný prípad relevantná.

NED – bola založená americkou administratívou ešte za čias prezidenta Reagana s cieľom obmedziť vplyv Sovietskeho zväzu a finančne a materiálne podporovať demokratické hnutia v tzv. autoritatívnych a totalitných krajinách, a to napr. zabezpečovaním výpočtovej, tlačiarenskej, komunikačnej, vysielacej techniky a podobne. Odvtedy sa stala viac krát predmetom kontroverzií a musela čeliť viacerým obvineniam, najmä tomu, že sa pod rúškom podpory demokratických hnutí a reforiem snaží zvrhnúť suverénne vlády iných krajín. NED totiž vznikla v čase, keď začali vychádzať na povrch prešľapy a škandály spojené s CIA, ktorá financovala viaceré tzv. občianske a mimovládne skupiny doma aj v zahraničí. Keď tieto prepojenia medzi CIA a týmito skupinami vyšli z času na čas najavo, znamenalo to ich diskreditáciu a oslabenie ich vplyvu, čo malo v konečnom dôsledku opačný efekt, než vláda USA zamýšľala. Mnohí stratégovia americkej zahraničnej politiky preto navrhovali zmeniť stratégiu a presadzovať staré ciele novými prostriedkami. Aj z týchto dôvodov vznikli rôzne nevládne organizácie, ktorých úlohou bolo odteraz otvorene realizovať to, čo CIA a iné spravodajské agentúry uskutočňovali predtým skryto. Podľa článku Davida Ignatia z Washington Post, Allen Weinstein, zakladateľ jednej z takýchto organizácií uznal, že „mnohé z toho, čo robíme dnes my, robila pred 25 rokmi CIA“. Weinstein ďalej spomenul, že jednou z ich terajších špecializácií je vytváranie sietí a prepojení (networking) medzi aktivistami. Autor článku Ignatius už v roku 1991 poznamenal, že NED je práve takouto organizáciou, ktorá si ako starý bohatý muž vydržiava a dotuje mladé priateľky, a to pro-demokratických aktivistov a ich organizácie.

NEDHoci NED vystupuje ako nevládna a súkromná organizácia, jej financovanie je zabezpečené americkým Kongresom. Aj z tohto dôvodu sa táto organizácia často stáva predmetom kritiky. Ron Paul, americký kongresman a kandidát na prezidenta tvrdí, že NED nie je ničím iným než drahým programom plateným ale nekontrolovaným americkými daňovníkmi, vďaka ktorému sú manipulované voľby v cudzích krajinách, preferovaní vybraní politici a politické strany, a že je „orwellovské“ nazývať ešte tieto aktivity „podporovaním demokracie“. Podľa Williama Bluma (Rogue State, kap. 19) sa manipulatívna a niekedy i kriminálna činnosť CIA začala prostredníctvom NED a podobných organizácií vykonávať verejne pod zvučnými a pro-demokratickými heslami, čím sa dosiahol majstrovský vrchol cynizmu v oblasti politiky a vzťahov s verejnosťou.

Samotný fakt spolupráce medzi bývalým projektom Ricka Patela a NED však ešte nutne nesvedčí v prospech toho, že by Patelova organizácia Avaaz bola ľavou rukou amerických spravodajských služieb v zamatovej rukavici. NED totiž podporuje na svete stovky organizácií a jednotlivcov a svet by pôsobil veľmi smutným dojmom, ak by sme podozrievali každého priamo z tej činnosti, ktorá bola kedysi v kompetenciách CIA. V každom prípade organizácie spolupracujúce a podporované NED vykazujú takmer vždy vysokú zhodu a súhlas so zahranično-politickou orientáciou USA.

Pre úplnosť ešte dodajme, že Patel v minulosti spolupracoval a pracoval v rôznych oblastiach sveta aj pre International Crisis Group, teda organizáciu s proklamovaným cieľom riešiť a predchádzať vražedným konfliktom. Táto organizácia má medzi svojimi poradcami osobnosti ako George Robertson, bývalý veliteľ NATO, Shimon Perez, izraelský prezident a veľa ďalších vysokých predstaviteľov s armádnou minulosťou, vrátane Zbigniewa Brzezinskeho, školiteľa neslávnych mudžahedínov – neskôr známych ako islamskí teroristi. Nech už si o aktivitách uvedených osôb myslíme čokoľvek, ťažko ich považovať za mužov oddaných politike nenásilia, ktorú na verejnosti proklamuje organizačný tím Avaaz.

Akékoľvek skúsenosti získal Rick Patel v spolupráci s uvedenými organizáciami, ukazuje sa, že skôr ako ekológia či internetové pirátstvo sú to práve oblasti ako medzinárodné konflikty a krízové situácie, v ktorých je Patel takpovediac „ako doma“.

Tom Perriello a humanitárne vojny

Patelovým hlavným spolupracovníkom v Res Publica bol spoluzakladateľ Avaaz Tom Perriello, ktorý je verejnosti známy skôr ako reprezentant demokratov v Snemovni USA než ako zakladateľ Avaaz. Okrem poznámky, že Perriello dostal vo voľbách podporu od Obamu, je užitočnejšie zamerať sa radšej na jeho politické názory než na pozadie Perriellovho bývalého pôsobenia, hoci to by mohlo tiež veľa skutočností odhaliť.

Perriello a ObamaPerriello sa totiž nie tak dávno zhostil úlohy obhájiť medzi americkými demokratmi a liberálmi - nazývanými aj ako progresivisti či ľavicoví liberáli - kontroverznú tému, a to vojenský zákrok s humanitárnym účelom, tzv. humanitárny intervencionizmus. V eseji s názvom Humanitárny zákrok – rozpoznanie kedy a prečo môže byť úspešný sa vyrovnáva so skutočnosťou, že medzi priaznivcami amerických demokratov zvlášť, no po vojnách vedených Bushovou administratívou aj medzi ľuďmi všeobecne existuje nevôľa a zdržanlivosť používať na presadenie cieľov zahraničnej politiky USA silové prostriedky. Podľa Perriella mohli byť liberálni Američania veľa krát v histórii svedkami neefektívnosti použitia sily a vojenských prostriedkov, rovnako ako svedkami moralizmu, ktorý mal zakryť zločiny americkej vojenskej moci. Upozorňuje však, že za posledný čas sa v týchto oblastiach toho veľa zmenilo a je zaujímavé všimnúť si, na aké zmeny konkrétne Perriello upriamuje pozornosť. V celej eseji sa opakujú a zdôrazňujú najmä tri veci.

Za prvé, Perriello vyzdvihuje pokrok, ktorý sa dosiahol vo vojenských technológiách. Vďaka tomuto pokroku sa môžu robiť vojenské zákroky efektívnejšie a s menšími obeťami na životoch. Slovami Perriella, „menej bômb môže dosiahnuť tie isté ciele“. Vyzdvihuje efektivitu nedávneho humanitárneho zákroku v Líbyi, kde bola podľa neho z historického hľadiska miera obetí nízka a na americkej strane (!) dokonca žiadna.

Avšak, za druhé, nie je to len taktická precíznosť, ktorej napredovanie Perriello zdôrazňuje, pretože akokoľvek môžu byť obete minimalizované vďaka vojnovej technike, táto sama o sebe ešte neospravedlňuje použitie násilia. Podľa Perriella sme však v uplynulej dobe aj v tejto oblasti (v oblasti odobrenia vojenského zákroku!) svedkami „dramatických inovácií“. Upozorňuje na nových regionálnych aktérov od NATO až po Arabskú ligu, ktorí môžu legitimovať vojenský zákrok aj bez odobrenia od OSN. Zákrok v Kosove bol podľa neho jedným z takých, a hoci podľa Perriella daná vojna zanechala za sebou množstvo mŕtvych a stovky tisíc nechala bez prístrešia, „humanitárni experti“ uznali, že išlo o jednoznačnú ukážku rýchleho a rázneho multilaterárneho zákroku s cieľom zastaviť rozšírené a systematické zločiny proti ľudskosti. USA tak podľa Perriella dnes nie sú uzavreté medzi alternatívami jednostrannej americkej akcie a multilaterálnou paralýzou, ale majú „široké možnosti ako schváliť použitie [technicky precíznej] sily za humanitárnymi účelmi“.

Ako sa už dalo všimnúť, tretím momentom, ktorý sa v Perriellovej eseji stále opakuje, je tzv. ohrozenie humanity. To môže mať podobu systematického vraždenia, etnických čistiek, genocídy či iných zločinov proti ľudskosti. Je to podľa Perriella práve ohrozenie ľudskosti, ktoré legitimizuje humanitárny zákrok na ochranu civilistov. Ohrozenie ľudskosti bolo podľa neho prítomné vo všetkých ním rozoberaných vojenských prípadoch, hoci uznáva, že v Líbyi, tak ako v iných prípadoch, sa miesili americké „strategické“ a „realistické“ záujmy s tými idealistickými a humanitnými. Perriello opakovane prízvukuje, že často sa väčšia cena platí za nekonanie, ako za vojenské konanie a pripomína príklad Rwandy. Podľa Perriella sa tvárou v tvár ľudskému utrpeniu aj demokrati a liberáli často domáhajú nejakej akcie, ale podľa neho nás história naučila, že niekedy „morálne odsúdenie, ekonomické sankcie či ex-post tribunály nezachraňujú životy. Iba sila tak robí.

Perriello si je teda vedomý, že nech už je vojenská technika akokoľvek sofistikovaná, nutnou podmienkou legitímneho začatia vojny je svedectvo o zločinoch páchaných proti ľudskosti. Tie dokážu aj odporcov vojny zlomiť a ich nečinnosťou ich postaviť do amorálnej pozície. A práve takéto svedectvá má Avaaz "na starosti".

Dve interpretácie Avaaz

Sumarizujúc poznatky o Avaaz možno dospieť k záveru, že pôsobenie tejto organizácie môže byť chápané dvojím spôsobom. Jedna interpretácia môže byť taká, že Avaaz je naozaj pokusom o posilnenie výkonnej moci idealistov reálne ovplyvňovať dianie sveta. Ricken Patel môže byť skutočným reformátorom svetovej politiky a kultúry, ktorý získal veľa skúsenosti z pôsobení v krízových oblastiach sveta a zo spolupráce s profesionálnymi stratégmi, aby zoči-voči ľudskému utrpeniu a biede odštartoval vlastnú organizáciu a hnutie, ktoré vďaka kombinácii moderných technológií, internetu, profesionálneho tímu spolupracovníkov a miliónov nadšencov a prívržencov dokáže premeniť svet k ľudskejšiemu obrazu.

Ponúka sa však aj druhá, pochmúrnejšia interpretácia. Jej obraz vyvstáva aj na horizonte niektorých udalostí spojených s už spomínaním povstaním v Sýrii. O niektorých aktivistoch a trénovaných Avaaz-žurnalistoch totiž vyvstali v poslednom čase pochybnosti, či je ich pôsobenie v Sýrii legitímne. Reportáže a osobné svedectvá Danny Dayema, žurnalistu Avaaz, ktoré boli vysielané v televíziách od CNN až po Al-Džazíru s cieľom ukázať svetu brutálnosť sýrskeho režimu, vykazujú totiž vážne podozrenie z fabrikácie a  vykonštruovanosti. Viaceré správy prichádzajúce z iných zdrojov ako Avaaz taktiež ukazujú, že situácia v Sýrii nie je tak čierno-biela ako ju vykresľuje Avaaz vo svojich výzvach. Ako dokumentuje žurnalista Webster Tarpley, sýrska opozícia ani zďaleka nepripomína nejaké demokratické a mierové hnutie, ktoré by viedlo svoj morálny zápas s represívnym režimom, ale že skôr ide o polovojenské organizácie a moslimské militantné skupiny, medzi ktorými je mnoho žoldnierov a rebelov vyzbrojovaných a podporovaných CIA a spojencami USA, čo potvrdzujú aj naše tlačové agentúry. Podľa Tarpleyho sa v sýrskej opozícii nachádzajú špecializované komandá zo zahraničia, rovnako ako aj tzv. oddiely smrti („death squads“), ktoré strieľajú aj do sýrskeho obyvateľstva, aby tieto vraždy potom pripísali na vrub sýrskej vlády.

Taktikou Avaaz je vždy formulovať kampaň tak, aby nebola možná opozícia. A veru, kto by chcel byť odporca mieru na Strednom východe, obhajca lovu delfínov či obmedzovania internetu. Aj v prípade sýrskeho konfliktu by bolo slepou uličkou kritizovať Avaaz obhajobou sýrskej vlády. Jedna vec je však vidieť a legitímne kritizovať sýrsku vládu a jej postupy, iná je však jednostranne informovať o sýrskom dianí, nafukovať krivdy či dokonca fabrikovať reportáže s cieľom legitimizovať zahraničnú intervenciu a prehliadať zločiny proti ľudskosti páchané opozičnými rebelmi a žoldniermi zo zahraničia.

V druhej interpretácii tak Avaaz získava skôr podobu sofistikovaného nástroja americkej zahraničnej politiky. Niežeby Avaaz musel byť priamo zapletený to špinavej práce, ktorú s cieľom prevratu vykonávali kedysi tajné služby. Avaaz slúži skôr ako "dobrý" policajt, ktorý obmäkčovaním verejnej mienky apelmi na idey a humanitu sleduje tie isté ciele ako stratégovia drsnej realpolitiky. Je otázne, nakoľko organizátorom z Avaaz skutočne záleží na ekologických či anti-korupčných témach, ktoré presadzujú v iných kampaniach. Ako to však býva u politických strán, ktoré pri voľbách často populisticky obhajujú isté verejnosťou žiadané témy, len aby sa dostali k moci a mohli realizovať svoje vlastné záujmy, tak aj na globálnej úrovni možno len Avaaz využíva a parazituje na témach populárnych na verejnosti, aby z času na čas, v rozhodujúcich momentoch, legitimizoval témy slúžiace špecifickým strategickým záujmom. Možný je aj jemnejší variant, že vo vedúcom tíme Avaaz sú mnohí naozaj zanietení nadšenci a idealisti, ktorým však naivita neumožňuje prehliadnuť, nakoľko je ich ľudsko-právny aktivizmus využívaný a zneužívaný v prospech real-politickej destabilizácie štátov, ktoré nezdieľajú "American way of life". Slovo Avaaz vraj znamená niečo ako "hlas" vo viacerých jazykoch a dialektoch krajín ležiacich v miestach, ktoré Brzezinski označil ako "euroazijský balkán" a kam majú podľa neho americkí stratégovia venovať pozornosť. Je preto možné do budúcnosti očakávať práve v týchto oblastiach - od Pakistanu cez Kazachstán až po Irán - nárast "pro-demokratických" hnutí a bojovníkov za "slobodu a ľudské práva".

We want you for ArmyAko už poznamenal Tocqueville, občania demokratických národov majú prirodzený odpor viesť vojnu, na rozdiel od armádnych kruhov týchto národov, pre ktoré je vojna cieľom. Vojenskí jastraby mali vždy ťažkosti so zatiahnutím občanov do vojny a s jej legitimizáciou v očiach verejnosti. Zvláštnou kategóriou boli vždy zelení či „hippies“, pre ktorých bol typický silný pacifizmus. Avšak vďaka Avaaz a ich kombinácii doktríny „zodpovednosti za ochranu civilistov“ a moderných komunikačných technológií môžu americkí jastraby a vojenskí hierarchovia jasať, pretože dosiahli to, v čo možno sami nedúfali: pacifisti a občania sociálnych sietí sa sami dožadujú „humanitárnych zákrokov“ a píšu petície legitimizujúce použitie sily.

Už bolo spomenuté, že Avaaz, toto medzinárodné bratstvo (tak sa vyjadril The Economist) môže svojim širokým tematickým zameraním získať časom relatívne veľkú skupinu obyvateľstva a rôzne záujmové skupiny, ktoré podporia niektorú alebo viaceré petície, alebo si prípadne odštartujú cez Avaaz vlastnú petíciu. Šírenie povedomia o organizácii Avaaz tak v niečom pripomína jednu reklamnú kampaň na čokolády, v rámci ktorej si ľudia z vlastného presvedčenia lepili do okien svojich obydlí logo výrobcu čokolád, aby tak s vidinou osobného zisku a výhry robili nepriamo reklamu výrobcovi. Tak aj signatári a rozširovatelia Avaaz petícií môžu v istom zmysle dosiahnuť výhru v oblasti, ktorá sa ich dotýka, a pritom zároveň robiť reklamu niekomu, kto z vyššieho miesta a hľadiska sleduje vlastné záujmy. Avaaz tak do seba kooptuje široké záujmové skupiny, využije ich vlastnú aktivitu a potenciál a poskytne ľuďom voľbu a participáciu v mantineloch, za ktorými sú neprekročiteľné hlavné strategické záujmy.

Ako už naznačuje idea „svet v akcii“ (World in Action) prítomná v logu Avaaz, oslovuje toto hnutie ľudí, ktorí okrem ideálov majú už aspoň zárodky vedomia toho, že pre lepší svet treba aj niečo urobiť. Akokoľvek však apeluje Avaaz na vôľu a aktivitu človeka, nemožno sa vyhnúť dojmu – aspoň cez prizmu druhej interpretácie – že Avaaz je skôr karikatúrou ako skutočným vyjadrením toho, ako by mala vyzerať aktivita uvedomelého človeka. Aktivovať a hecovať vôľu ľudí cez emotívne obrázky, urgentné výzvy a naliehania, morálne vydierania či cez strohé a jednostranné informácie pripomína skôr nutkanie, pudenie a vábenie než konanie na základe poznania. Jedine poznanie súvislostí a kontextu globálnych tém môže poskytnúť základy pre adekvátnu činnosť. Zvlášť dôležité je rozpoznanie spôsobu, akým dnes americká veľmoc realizuje na medzinárodnej scéne svoje záujmy. Avaaz môže byť totiž len nápadnou a relatívne ľahko odhaliteľnou organizáciou tvoriacou vrchol ľadovca zloženého z množstva iných podobných, omnoho ťažšie prehliadnuteľných organizácií, za ktorými sa nachádza veľmi ponurý svet.

Morfeova volbaPre ani jednu z uvedených interpretácií sa pravdepodobne nedá nájsť jasný a presvedčivý dôkaz a zostane tak na úsudku každého jednotlivého človeka, ktorú z nich si vyberie. Aj pri platnosti druhej, ponurej interpretácie môže signatár podpisovať a šíriť jednotlivé petície a zároveň odmietať tie, ktoré sú mu buď podozrivé alebo s nimi nesúhlasí. Nech už sa rozhodne akokoľvek, bude tak robiť s plnším vedomím súvislostí a potenciálnych následkov jeho voľby.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?